Šintoizmus

 

ŠINTOIZMUS

Šintoizmus je prírodné, národné a polyteistické náboženstvo uznávajúce prírodné úkazy a zvláštnosti, ktoré má 2 670 000 vyznávačov. Šintoizmus a Budhizmus sú navzájom prepletené, a preto je počet vyznávačom iba približný. Mnohí Japonci sa zúčastňujú aj šintoistického aj budhistického náboženského života.  

Šintoizmus sa pokladá za pôvodné japonské náboženstvo a v preklade znamená cesta bohov. Náboženstvo svojho zakladateľa nemá, resp. nepozná. Vzhľadom k absencií písma nepozná ani prvých šíriteľov.

Najčastejším predmetom úcty sú mohutné stromy, väčšie kamene, skaly, studničky a podobne. Šintoisticky posvätná je aj hora Fudži. Objektom, ktoré považujú za božské vzdávajú úctu tým, že ich obväzujú pletenými povrazcami zo slamy, často u nich vytvárajú malé svätostánky, ku ktorým ukladajú obetované veci – potraviny, nádobky so saké a niekedy aj drobné peniaze. Posvätné objekty – stromy, kamene, útesy (aj tie sú obväzované posvätnými povrazcami šimenawa).

Šintoizmus sa nevenuje eschatologickým otázkam, smrť sa považuje za niečo prirodzené. Duše mŕtvych sa dostanú po smrti na štíty hôr, odkiaľ sa zúčastňujú na riadení sveta. Smrť je pre šintoistu tabu a v prípade stretnutia s mŕtvym alebo pohrebom je potrebné očistiť sa.

Predstavy o vzniku sveta vychádzali z faktu, že prvotným stavom sveta bol chaos. Potom sa oddelila čistejšia časť a vytvorila nebo, hrubšie a ťažšie elementy spadli nadol a vytvorili Zem. Osem japonských ostrovov stvoril boh Izanagi a spolu s Izanami vytvoril hory, rieky, lesy a pod.

 

 

HISTÓRIA

Šintoizmus, japonsky šintó sa prvýkrát objavuje v Kronike Japonska – Nihonšoki, ktorá bola napísaná v roku 720, v období Nara.

Z obdobia Džómon (10 000 pnl – 300 pnl) sa nezachovalo veľa informácii o vtedajšej viere alebo náboženských praktík. Objavili sa však niektoré sošky, ktoré majú extrémne zväčšené alebo zdôraznené pohlavné orgány, čo môže poukazovať na kult plodnosti. Našli sa aj keramické nádoby s povrázkovým vzorom, ktoré sa používali pri šamanských rituáloch.

V nasledujúcom období Jajoi sa vyvinulo veľké množstvo rituálov spojených s poľnohospodárstvom a tie neskôr vytvorili základ Šintoizmu. Neskôr v období Kofun (3.-6.storočie) , keď sa krajina postupne zjednotila vďaka najsilnejšiemu klanu Yamato, boli vytvorené dve najstaršie šintoistické svätyne - Ise a Izumi. Izumi pôvodne dosahovala až 40 metrov. V súčasnosti je najvýznamnejšou šintoistickou svätyňou svätyňa v Ise. Najdôležitejšie osobnosti klanu boli pochované do mohýl a obložené zrkadlami, mečmi a drahými kameňmi, ktoré sa zachovali do dnes, a preto môžu do nej vstúpiť iba niektorí šintoistickí kňazi a cisár. Rituály boli pevne zakotvené v rodových zoskupeniach. Tvorili ústredný princíp života ako klanu Jamato, tak aj iných klanov. Môžeme povedať, že v 5.storočí už šintoizmus vykazoval dve základné charakteristiky, ktoré sa ani časom nezmenili. Ide o lokálny význam so všetkými miestnymi mýtmi a legendami a o význam vyši, dôležitý pre zjednotenie jednotlivých území.

Postupne sa začína formovať panteón, ktorého základom sa stala bohyňa slnka Amaterasu. Religiózne predstavy boli na území Japonska rozdrobené  a veľmi diferencované, čo spôsobilo prenikanie Budhizmu do Japonska z Číny roku 552 a jeho zmiešavanie s domácimi religióznymi praktikami. V 7.-8. Storočí sa začína formovať Šintoizmus ako zjednotenie rozdrobených lokálnych kultov a praktík. Pre toto obdobie je charakteristická rýchla výstavba svätýň. V roku 645 bol zriadený úrad pre správu kultu Jingikan, ktorý mal dozerať na dodržiavanie rituálov. Až v 8.sotočí bola kodifikovaná šintoistická mytológia.

 

 

Štyri formy Šintoizmu:

Košicu (cisársky Šintoizmus)

Džindža hončo (Šintoizmus realizovaný v svätyniach)

Kjoha (sektárky Šintoizmus, najznámejšou sa stala sekta Tenrikyo)

Minkan (ľudový Šintoizmus)

 

 

POSVÄTNÉ TEXTY

 

            Doktrínu Šintoizmu tvoria dve knihy: Kodžiki (kniha dávnych správ) a Nihonšoki (Japonská kronika). Tieto texty sú bohatou zbierkou vedomosti o hlavných rodoch raného Japonska. Rituálne texty sú obsiahnuté v knihe Norito, ktorá vznikla v 10.stor.

Nábožentvo nemalo žiadnu pevnú a písanú štruktúru. Jeho mytológia bola prvýkrát zapísaná v dvoch vyššie spomínaných kronikách..

 

            Ďalšie diela týkajúce sa Šintoizmu môžu byť rozdelené do dvoch skupín:

-          Texty, ktoré sa nejakým spôsobom dotýkajú Šintoizmu.

-          Texty obsahujúce modlitby a vzývania.

 

Kodžiki, Nihongi, Fudoki, Man’jošu - kroniky spísané na rozkaz cisára a zahrňujú mytológiu ako historickú skutočnosť.

Fudoki- sú to zápisky z provincií, ktoré obsahujú miestne legendy.

Man’jošú- je to básnická zbierka a v preklade znamená Desať tisíc listov. Obsahuje 265 dlhých básni, 4207 tridsatjeden slabičných básni „tanka”, 62 básni typu „sedoka” a 22 pasáži čínskej prózy.

Semmjó – dielo predstavujúce cisárske výnosy, ktoré boli považované za vyjadrenie vôle žijúcich božstiev

Engišiki – názov pre dúbor administratívnych nariadení, dvorských zákonov a pravidiel etiky

Ricurjó - zákonník, ktorý vznikol pod priamym vplyvom Číny. Ríša Jamato chcela po vzore Číny zjednotiť krajinu a preto vznikol zákonník obsahujúci náboženské, kultúrne, sociálne, ekonomické a politické pravidlá. Vznikla tak akási teokracia stojaca na troch základných princípoch:

 

-          vzájomná závislosť medzi zákonmi panovníka

-          inštitučný synkretizmus šintoizmus a budhizmu

            -    viera v japonské božstvá ako premietnutie indických Budhov a bódhisattvov.

 

            Zákonník sa snažil vytvoriť fungujúcu spoločnosť s určitým poriadkom.

 

Panovník mal tri funkcie:

-          funkcia vládcu národa

-          funkcia najvyššieho kňaza

-          funkcia životného kami - bol priamym potomkom slnečnej bohyne Amaterasu.

Norito - slovo norito je zložené z dvoch slov, je to slovo „noru” – prednášať, recitovať, hovoriť k nadriadenému, druhým slovom je podstatné meno „to” – pôvodné kúzlo. Čiže slovo je možné preložiť ako recitovanie zaklínadiel.

Ide teda o jedinečné modlitby, ktoré boli recitované pri zvláštnych príležitostiach v dobe, keď panoval silný kultúrny vplyv z pevninskej Číny. Texty sa buď recitovali ako posolstvo bohom k zhromaždeným ľuďom pri nejakej slávnosti, alebo boli recitované ako prosba k bohom od zhromaždených ľudí.

 

 

KULTÚRA A UMENIE

 

            Maliarstvo spojené so Šintoizmom sa vyznačuje rôznorodosťou. Patria sem portréty najrôznejších kami, taktiež scenérie svätýň a sviatky v nich slávene. Najviac sa maliarstvo rozvinulo na konci obdobia Heian kedy dosiahla dvorská kultúra svoj vrchol. Šintoistické obrazy sa súborne nazývajú mandaly, čo je označenie pre náboženské maľby (v Japonsku).

 

            Architektúra sa rovná architektúre svätýň, ktoré boli stavané od dávnych dôb. Svätyne predstavovali celý komplex, ktorý zahŕňal budovu vlastného uctievania, budova pre zhromažďovanie ľudí, pre slávnosti atď. Komplex je ohraničený plotom, vždy sa vstupuje bránou a prechádza alejou stromov alebo stúpa po schodoch k hlavnej budove. Svätyne sa stavali v rôznych terénoch v horách alebo na brehu mora. Tieto svätyne boli stavané iba z dreva bez použitia jedinej kovovej súčasti.

 

            Prenosné svätyne (omikoši) sa nosia pri slávnostiach v sprievodoch alebo vozia na vozoch. Celá tradícia vznikla už v 8. stor. na Kjúšú.

 

            Domáci oltár (kamidana) býva umiestnení v domácnosti na tráme nad dverami v miestnosti kde sa vodia hostia. Bývajú na ňom umiestnené amulety alebo obetiny.

 

            Sumó podľa tradície vzniklo na oslavu súboja medzi dvoma bratmi Ókuninuši no Mikoto a Takaemikazuči no Mikoto. Sumó je známe už od obdobia Kofun, pretože boli nájdené keramické figúrky zápasníkov. Zápasy sa konali podľa šintoistických zásad, plocha, na ktorej sa zápasy odohrávajú, je obohnaná slameným povrazom, rovnakým aký sa používa vo svätyniach. Aréna i zápasníci sa rituálne očisťujú rozhadzovaním soli pred zápasom.

 

            Lukostrelci na koňoch, preteky v lukostreľbe sú dodnes súčasťou slávností v niektorých šintoistických svätyniach (Kasuga taiša, Curuqaoka Hačimangú). Kone boli oddávna venované svätým ako obetiny. Mali slúžiť k prosbe božstvám o počasie- čierny kôň dážď, biely kôň- slnečno.

 

            Lukostrelectvo (kjúdó alebo kjúdžucu) v dobe svojich začiatkov silne ovplyvnená  šintoistickým prístupom k prírode, neskôr ovplyvnená zenovým budhizmom.

 

Kendó – umenie zachádzať s mečom, toto umenie sa v Japonsku pestuje dodnes a jeho morálne a duchovné zásady sú postavené na šintoizme, budhizme i konfucionizme.

 

 

Divadelné formy

 

            Od 7. storočia boli vo svätyniach realizované predstavenia nazývané bugaka a gogaka, vrátane tanečných kreácii kagura.

Predstavenie Gigaka sa odohráva v maskách. Drámy bugaka sprevádzala hudobná produkcia orchestru. Populárne bolo predovšetkým predstavenie s démonom „cuina” a jeho vyháňanie pomocou fazule. Typ kagura sa objavoval v dvoch formách: „Mikagura” čo je vysoko štylizovaný tanec spojený s očistnými rituálmi a Sato-kagura spojený s miestnymi legendami a obsahujúci čiastočne i prvky šamanizmu. Čerpá priamo z mýtov o stvorení Japonských ostrovov, uvádza príbehy božstva Susanoo no Mikoto v Izumo a Amaterasu Ómikami, ktorá sa schovala v jaskyni, alebo príchod Ninigi no Mikoto na ostrov Kjúšu. V týchto drámach sa taktiež používajú masky a asi najznámejšie sú masky bohyne Okami, zábavného chlapíka Hjottoka, prípadne starca Okina.

 

            Estetika šintoizmu sa týka predovšetkým brúsenia meča a oceňovania prírodných glazúr keramiky. Brúsenie meča vyžaduje dlhodobý tréning a vysoké osobné nasadenie. Čo sa týka keramiky tak tá by mala byť jednoduchá, ale pritom by mala vyjadrovať prírodnú krásu.

 

 

 

Kult

- (súhrn všetkých náboženských praktík daného náboženstva, presnejšie súhrn všetkých exoterických prejavov náboženstva) je pomerne bohatý a rozmanitý. Zahŕňa rôzne ceremónie a obrady, ktoré sa odlišujú podľa svätýň. Obrady odzrkadľujú vegetačný cyklus prírody a jej prebudenie k aktivite. Súčasťou kultu sú aj obrady spojené s ľuďmi, ako sú sobáše a zádušné obrady. Zo Šintoizmu pochádza aj tradícia ikebany, čiže ukladania kvetov. Uctievanie jednotlivých kami spočíva v modlení a skladaní obety. Kedysi išlo o krvavú obetu zvierat a ľudí. Dnes sa obeta skladá prevažne  z poľnohospodárskych produktov, ako sú ryža, ryby alebo ryžová vodka (saké).

 

- dôležitou kultovou praktikou je rituálny kúpeľ (misogi), spočívajú v odstránení znečistenia tela a duše. Okrem sprchy a kúpeľa sa používa aj vyplachovanie úst a oplachovanie rúk pred vstupom do svätyne alebo pred inou religióznou slávnosťou. Zaužívaný je aj spoločný kúpeľ žien a mužov O – furo. Duchovní vykonávajú rituálny kúpeľ nazývaný harae, prinášajú očistenie od všetkých hriechov a zlých skutkov.

 

Náboženské obrady v šintoizme sú realizované čiastočne doma a čiastočne vo svätyniach. Veriaci sa modlia pred sálou modlitby.

Významným pútnickým miestom je Kjotó na ostrove Honšú. Nachádza sa tu vyše 650 objektov kultu Šintó. Najpopulárnejšia je svätyňa Yasaka – jinja nazývaná aj Gion – svätyňa zemských bohov.

 V pútnickom mieste Nara (Honšú) sa nachádza veľký šintoistický chrám Kasuga – taisha. Koná sa tu zhruba 20 festivalov ročne.

 

Strediskom náboženského života sú svätyne. Prvé sa objavili v 1. stor. p. n. l. Väčšina svätýň je zasvätená dvom božstvám.

1.      Boh búrky: Susanoo

2.      Boh Slnka Amateras (Amaterasu)

 V minulosti boli svätyne považované za miesta, kde žijú bohovia a boli navštevované len pri špeciálnych príležitostiach. Veriaci mali prístup len do sály uctievania. Vnútorná sála, kde je uložené ŠINTÓ – predmet stelesňujúci boha – bola neprístupná.

Obyvatelia dedín sa spájajú v bratstvá a spolky, aby mohli praktizovať vybraný kult.

 

Šintoistické duchovenstvo

Pri každej svätyni je hlavný duchovný, jeho zástupca, duchovný nižšieho stupňa a jeho pomocník. Sú to svetskí ľudia uzatvárajúci manželstvá a dediaci svoj úrad. V Šintoizme existujú špeciálne kňazské rodiny a zaujímavosťou je, že doplnkové sakrálne funkcie plnia aj dievčatá (Miko), ktoré vykonávajú ceremoniálne tance a asistujú pri ďalších obradoch. Vo svätyni v Ise existuje úrad najvyššej kaplánky, ktorá je zvyčajne kňažnou z cisárskej rodiny.

Celkovo existuje v súčasnom Šintoizme 13 siekt, ktoré sa ešte delia na podsekty.

 

Katori Jingú – šintoistický chrám v meste Katori 

 

 

Brána Tori, ktorá je znakom šintoizmu a je vstupnou bránou k svätyniam

 

 

    Šintoistická svätyňa Meidži – najvýznamnejšia v Tokiu

 

 

Svätyňa Inari, charakterizovaná dvoma kamennými líškami s podbradníkmi, sú zasvätené kami ryžou a obilninami. Hlavná svätyňa Inari sa nachádza vo Fushimi južne od Kyota a 30 000 ďalších je roztrúsených po celej zemi. 

 

 

Shimenawa, lano vytvorené zo stočenej ryžovej slamy, sa vešia nad vchodmi vo svätyni, ktoré oddeľujú posvätné priestory od svetských. Umiestňuje sa tiež nad dverami domov, aby zaháňalo zlých duchov a choroby. Radu týchto lán, z ktorých niektoré sú skutočne mohutné, môžete vidieť vo svätyni Izumo Taisha.

 

 

Veriaci prídu pred vonkajšiu sieň haiden, zatiahnu za lano zvonku, vhodia mince do skrinky, trikrát zatlieskajú, aby privolali tamojšieho kami, a potom sa v stoji krátko potichu pomodlia.